Séria nadrozmerných tvárí, ktoré sa strácajú z očí, levitujú vo výške a sú akýmsi symbolom sterilnej, nepoškvrnenej, ba až utopickej bytosti, poukazuje v kontexte kresieb na lyrický príbeh. Autorská poézia dotvára dej, zatiaľ čo minimalistická variácia tejto anonymnej bytosti je viditeľná v pohľade očí. Len tie ju prezrádzajú. Jemná kresba zámerne pracuje s čistou plochou papiera a ponára sa v ňom. Stráca sa, no blízkosť je relatívna. Práca sa pohybuje na hrane prítomnosti a pominuteľnosti.

The truth hidden in her lies,
those sophisticated eyes,
what’s inside her never dies.

Pravda skrytá v jej lžiach,
tie sofistikované oči,
čo má v sebe nikdy neumiera.